Pozvanie, ktoré sa oplatí prijať

Čo tak pozvať susedov na spoločnú večeru a užiť si príjemný večer v uvoľnenej atmosfére? To znie ako super nápad. „No jo, jenom že vůbec.“

Neviem prečo, ale filmy ako The Whale či The Father, ktoré sa odohrávajú v uzatvorenom priestore medzi štyrmi stenami, pre mňa majú neobyčajne silný náboj. Možno je to tým, že v takomto komornom mikrosvete ide všetko pozlátko bokom. Herci sa nemajú za čo skryť a celé dielo stojí výhradne na ich výkonoch v kombinácii s precíznym scenárom. Pôsobí to autenticky a intímne. Vždy, keď natrafím na príbeh s takýmto kontextom, s radosťou ho zapínam a dúfam, že kvalita sa dostaví.

Tento krát sa kvalita dostavila a ja som si užil zážitok sledovať dva páry zatvorené medzi štyrmi stenami, ktoré vytvárajú kotol, z pod ktorého pokrievky to kypí a kypí. Hoci som čakal skôr drámu, milo ma prekvapilo, koľko funkčného humoru sa do príbehu vošlo a že ide skôr o vynikajúcu dramédiu. Leví podiel na tom má Seth Rogen. Jeho cit pre komediálne načasovanie je vyzretý ako najlepšie víno z oblasti Château. Takmer všetko čo povie alebo len naznačí výrazom tváre, triafa do čierneho. Ústredný štvorlístok hercov Seth Rogen, Olivia Wilde, Penélope Cruz a Edward Norton podávajú úžasne vyrovnaný a kompaktný výkon, vďaka čomu ma film bavil od prvej minúty až po poslednú.

Film je skvelý taktiež vďaka tomu, že pod pokrievkou chaosu, konfliktov a humoru sa skrýva hlboká štúdia komplexnosti partnerského vzťahu. Mentálne bahno, v ktorom sa jeden z párov nachádza, je obdivuhodne hlboké a skúmanie jeho vrstiev je poriadna jazda. Dej sa bez prikrášľovania pozerá na úskalia dlhoročného vzťahu – odhaľuje miesta, kde sa z lásky stala rutina a ukazuje priepasti, ktoré vzniknú, keď sa zo vzťahu vytratí úprimnosť, blízkosť a autenticita. Je to výnimočná podívaná, keďže ponúka množstvo tém na premýšľanie bez hluchých miest, vaty a toho, aby čo i len na moment stratila tempo.

Je skvelé sledovať, ako po úspešnej spolupráci na The Studio pokračuje dvojica Olivia Wilde a Seth Rogen v ďalšom skvelom projekte. O to viac ma teší, že ide o režisérsky počin Olivie Wilde, ktorý rezonuje u kritikov aj divákov. Nie je to len tak prejsť dlhú cestu od 11. u doktora Housea ku kvalitnej filmovej režisérke. Mimo režisérskej práce musím vyzdvihnúť taktiež aj kameru, ktorá bola živá a nevtieravo dynamická. Citlivo sa prispôsobovala meniacemu sa tempu rozhovorov a namiesto statických snímok nám servírovala intímne detailné zábery na tváre postáv. Vďaka tomu zachytila každý drobný mikro-výraz, neistý pohľad či potláčaný hnev, čím tenziu medzi štyrmi stenami držala v neustálom napätí.

Spomedzi celého príbehu sa mi najviac páčilo asi jeho ukončenie. Podobne ako nedávno pri filme The Drama, aj tu som bol absolútne spokojný zo záverečnej bodky. Vďaka tomu keď nabehli titulky, dozrieval vo mne ten špecifický, hlboký pocit, ktorý dokáže vyvolať len kvalitné umenie. Emócia, akú som zažil pri Hamnetovi, Perfect Days, La La Lande, Taste of things či Aftersun. Pokiaľ teda máte chuť na niečo, čo vás instantne vtiahne, zabaví a nechá priestor aj na premýšľanie, toto pozvanie rozhodne prijmite.