Ako dlho sme už Zberateľmi príbehov?

Ako dlho sme uz zberatelmi pribehov?

Pár dní dozadu som bol opekať a popri tom mi napadlo, koľko času sme ako náš druh strávili takýmto sedením pri ohni. Po chvíli googlenia som narazil na info, že pred cca 790 000 až 1 300 000 rokmi sme ako Homo erectus skrotili oheň.

Vďaka tomuto nepredstaviteľne dlhému času, môže byť sedenie pri ohni jednou z činností, ktorú ako druh vykonávame konštantne najdlhšie až do dnešných dní (aj keď už len na chatách a pri stanovačkách). A čo sme robili tie dlhé večery v jaskyniach pri sledovaní ohňa? Jazyk sa nám vyvinul cca pred 135 000 rokmi a tak sa dá predpokladať, že posledných 100 000 rokov sme trávili večer čo večer rozprávaním sa pri ohni. Ten nás hrial a my sme v jeho žiare debatovali o svojich skúsenostiach, zážitkoch, túžbach, očakávaniach...v skratke rozprávali sme si navzájom najrôznejšie príbehy toho, čo sme zažili.

Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo je náš druh tak posadnutý príbehmi. Potreba rozprávania a nasávania príbehov môže byť oveľa silnejšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Jediná a obrovská zmena nastala po 100 000 rokoch asi len cca 100 rokov dozadu. Vtedy sme vymenili rodinný krb, okolo ktorého sa podvečer schádzali ľudia, za elektrifikáciu našich príbytkov a rodinným krbom sa vo väčšine domácnosti najskôr stalo rádio a neskôr televízia.

Naša generácia si už tento mentálny oheň preniesla do svojich mobilov a streamovacích služieb. Vďaka tomu má teraz každý svoj vlastný ohník, v ktorého nekonečných lúčoch dopamínu sa vyhrieva. No nech je náš jaskynný oheň v akejkoľvek podobe, jedno sa stále nezmenilo, či už pri ohni, televízii alebo mobile...všade máme stále intenzívnu túžbu po príbehoch. Činnosť, ktorú praktizujeme už 100 000 rokov tu snami stále je vo všetkých jej podobách a vyzerá, že vďaka času, ktorý sme ňou strávili, sa stala súčasťou nás samých.

Jediné čo sa v priebehu času mení je forma. Príbehy už nie sú bezprostredná výmena zážitkov medzi ľuďmi, ale sú prepracované, rafinované, neskutočne znejúce rozprávania, ktoré prijímame z každého média, ktoré konzumujeme. Aj preto je dôležité mať svojich informačných dílerov, ktorí nám rozšíria obzory príbehmi, ktoré nesmrdia propagandou, manipuláciou, klamstvami alebo šírením nenávisti, ale v ideálnom prípade z nás spravia láskavejších, rozhľadenejších a múdrejších ľudí. Lebo vyzerá to tak, že aké príbehy si budeme ako spoločnosť rozprávať, takou sa aj na konci dňa staneme.