Dráma ktorá je tak trochu dramédia

Dramatický text o dramatickom filme, ktorý napísať bez spoilerov je dráma sama o sebe. No môžete sa cítiť v bezpečí – okolo spoilerov budem kľučkovať ako dlhoročný politik okolo pravdy počas tlačovky.

Aj keď sa prvú polku film rozbiehal pozvoľna, bavilo ma sledovať zábery kamery a spoločnú chémiu Zendaye a Pattinsona, ktorá vdýchla postavám autentickú atmosféru úprimného a zdravého vzťahu. Od polovice je to už dynamické rozprávanie, ktoré ide do hĺbky a je plné všetkého, čo k dráme na plátne patrí. Rozprávanie ma držalo po celú dobu svojou silnou atmosférou a ja som čakal, kam až to všetko dospeje.

Príbeh ako taký je pre mňa skvelou prípadovou štúdiou vyzretosti vzťahu, ľudí v ňom a toho, čo sú schopní zniesť jeden pre druhého. Sledovanie psychológie postáv, ako spracovávajú a vedia sa vyrovnať s náročnými okolnosťami, je pre mňa najväčšou pridanou hodnotou celého filmu. Či už je to Hamnet alebo Otec, aj tento príbeh nám predostiera tému toho, ako si vo vzťahu hľadať cestu späť k sebe, pričom to postavy vždy stojí obrovské množstvo síl.

Mimo hlavnej témy //ktorú vám nechcem vyspoilerovať// malo pre mňa rozprávanie nosný bod v znovunachádzaní spoločnej blízkosti, emocionálnej intimity a dôvery vo vzťahu počas náročného obdobia. Ako neabdikovať na druhého človeka a zachovať si ľudskú solidaritu jeden s druhým?

Napriek tomu, akú tému film rozoberá, komediálne vsuvky v ňom na mňa fungovali perfektne a po dlhom čase som sa v kine aj čo-to zasmial. Vďaka tomu to bola taká dramédia, keďže pomedzi náročné chvíle sme dostávali veľa dobre fungujúceho humoru, ktorý nebol na prvú.

Celkovo ide o jeden z tých filmov, na ktoré je ideálne vyraziť do kina s niekým blízkym (najlepšie s partnerom) a po jeho skončení sa pustiť do rozhovorov a zdieľania vlastných pohľadov na svet. Vďaka tomu si viem predstaviť, že dokáže divákov rozdeliť na dva tábory podľa toho, ako by sa sami v danej situácii zachovali, pričom okolo toho budú vznikať rôzne podnetné debaty.

Ešte aj tesne pred koncom som nemal predstavu, ako chce režisér túto drámu uspokojivo uzavrieť, no Kristoffer Borgli sa predviedol a dotiahol ju do brilantného záveru, s ktorým som bol ja osobne nadmieru spokojný.

Over all je to z môjho pohľadu dôležitý film ako spoločenský komentár, hlavne pre americké publikum, no celkovo ide o skvelé a kvalitné umenie, ktoré by nemalo, ako zvyknem hovoriť, zapadnúť prachom. Ak teda máte chuť na trochu drámy - nech sa páči.