Dokonalé dni - dokonalý film

Leto sa pomaly ale isto chýli ku koncu a ja mám na stole toto umelecké dielo, o ktorom som chcel už dlhšiu dobu niečo napísať, no stále som hľadal vhodné slová. No a už som ich asi našiel.

Príbeh nás berie do ticha, ktoré sa odohráva medzi rušnými ulicami Tokia a pootvára nám dvere k pomaly sa vytrácajúcemu umeniu života – schopnosti vidieť krásu v jednoduchosti bytia. Toto dielo nie je vystavané na deji, zápletke alebo nečakaných zvratoch. Perfect Days je ako lúč ranného slnka dopadajúci na upratanú miestnosť – nenápadný no krásny.

Hlavná postava Hirayama je postarší muž zamestnaný ako čistič verejných toaliet v Tokiu, ktorý na mňa pôsobí ako mních žijúci mimo chrámu. Jeho prístup k životu je protipólom ku kultúre založenej na výkone, rýchlosti, efektivite a kompetitívnosti. Hirayama je manifestom opozitného hrdinu, pre ktorého je krása v detaile, spomalenie luxusom a rutina formou slobody. Vďaka tomu má jeho jednoduchý život hĺbku, ktorá môže mnohým vzrušujúcim životom chýbať.

Film je pre mňa výnimočný počin, no pokiaľ si ho chcete tiež užiť, potrebujete dopredu vedieť, čo od neho môžete očakávať a čo nie. Nedostanete rozprávanie príbehu, ale skôr pozvánku k spoluexistencii s hlavnou postavou. Vizuálny jazyk tomu zodpovedá a je priam asketický - statické zábery, prirodzené svetlo, pomalé tempo.

Dielo je jemným pripomenutím, že každodenná krása nie je vo výnimočnosti udalostí, ale v pozornosti akú im venujeme. S touto myšlienkou pracuje aj Zibura, ktorý ju vo svojich knihách veľa krát spomína a Wendersen ju rozvíja konštatovaním, že dokonalé dni nie sú výsledkom veľkých činov, ale schopnosti vidieť krásu v obyčajnosti.

Po dopozeraní si možno uvedomíte, že príbeh muža, ktorý čistí verejné toalety, vás paradoxne očistil od nánosov chaosu, hluku a zhonu, ktoré dennodenne prijímame už ako bežnú súčasť našich životov. Wendersen sa tu snaží predostrieť myšlienku, že naplnenie a spokojnosť nie je vo veľkých okamihoch, ale v láske k tým malým. Ak sa teda chcete pozrieť na život a existenciu cez odlišnú optiku, tento film je na to ako stvorený.

“Aké by to bolo žiť pomalšie, no hlbšie?“

Ima wa ima

今は今