Tame Impala je späť v plnej sile

Dnes tu mám pre vás jednu aktuálnejšiu novinku z minulého roku. Kevin Parker sa tu odkláňa od disco-popovej éry albumu The Slow Rush, opúšťa snahu o top hudobnú čistotu a zameriava sa na žánrový experiment. Album je pre hudobnú scénu zaujímavý tým, že ako prvý veľký projekt roku 2025 demonštratívne odmietol precíznu digitálnu produkciu AI čistotu v prospech analógovej špiny, čím nastavil trend pre odklon od AI slopu ktorý ničí už mimo iných odvetví aj hudbu.

Po zvukovej stránke je album vystavaný na saturácii a nelineárnych štruktúrach. Basové linky sú tu vymenené za modulárne syntetizátory a gitary sú prehnané cez poškodené páskové echo stroje. Charakteristickým znakom sú bicie: namiesto čistých samplov sú tu použité akustické sady nahrané v betónových priestoroch s minimálnym počtom mikrofónov, čo vytvára agresívny, „plechový“ zvuk.

Lyricky sa album presúva od tém nostalgie a času k téme technofóbie a mentálnej vyčerpanosti z digitálnej prítomnosti (ktorú už cíti asi každý z nás:). Texty sú úsečné, úmyselne repetitívne a v mixe sú posadené nižšie než nástroje, čím možno chcel Kevin zdôrazniť stratu v hlučnom svete. Skladby opisujú viac ako príbehy skôr stavy mysle, konkrétne apatiu, preťaženie informáciami a hľadanie autenticity v dobe umelej inteligencie.

Zaujímavosťou je, že pri tvorbe albumu Parker spolupracoval s inžiniermi z firmy Roland na vývoji unikátneho analógového obvodu, ktorý simuluje chyby v napätí, čo dodáva syntetizátorom nepredvídateľné ladenie. Celý album bol masterovaný priamo na vinylovú matricu bez digitálneho medzikroku (čo je streč sám o sebe), aby sa zachovala maximálna harmonická distorzia, ktorá vyzerá je pre Kevina a tento projekt kľúčová, aby sa čo najviac vzdialil od AI čistoty, ktorá špiní všetko naokolo seba.