Svedectvo o živote v KĽDR 2

„Keď po zemi liezol chrobák, všetci sa naňho vrhli, aby ho chytili a mohli zjesť. Jedli sme všetko, čo sa hýbalo. Chrobáky, pavúky, hady, jašterice. Keď sa nám pošťastilo, ulovili sme krysu...“

Táto kniha patrí medzi tie, ktoré sa nečítajú pre potešenie, ale pre pochopenie reality, ktorú si slobodný svet často nevie ani predstaviť. Kto čítal tak ako ja prvý diel, bude už trochu pripravený, no hoci som si myslel, že ma na životoch severokórejčanov už nič neprekvapí, opäť som bol šokovaný mierou utrpenia a absurdít, ktoré musia každý deň znášať.

Výnimočnosť tejto knihy spočíva v jej radikálnej autentickosti. Špitálníková nesprostredkúva exotický pohľad na „tajomnú“ krajinu, ale skladá mozaiku obyčajných, utrápených ľudských životov. Osem výpovedí severokórejských utečencov vytvára široký rámec reality, v ktorej propaganda, kult osobnosti a strach prenikajú do každého aspektu života. Autorka vytvára mrazivý obraz krajiny, zotročenej v prospech dynastie Kimov a úzkej vládnucej vrstvy.

Forma krátkych rozhovorov robí knihu mimoriadne čitateľnou, no zároveň emocionálne vyčerpávajúcou. Každý príbeh prináša inú perspektívu, inú mieru bolesti, no všetky spája rovnaký menovateľ: totálna strata slobody a dôstojnosti. Autorka sa nevyhýba ani ťažkým témam, akými sú vplyv propagandy na sebavnímanie, psychickým následkom úteku či dlhému zotavovaniu sa z podmienok, ktoré človeka systematicky lámu na tele no hlavne na duchu. Keď takýto typ knihy človek prečíta, núti ho premýšľať o slobode, o tom, čo považujeme za samozrejmosť a o tom, kam až môže viesť slepá poslušnosť voči systému. Čítanie, ktoré by som odporučil každému, kto je nespokojný v západných liberálnych demokraciách a radšej by žil v autoritárskych režimoch. V tejto knihe si môže prečítať, kam takéto videnie sveta vedie. Po dočítaní vo mne nezostal len smútok, ale aj vďačnosť za to, že žijem v Európe a obrovský rešpekt k ľudskému odhodlaniu prežiť.