Otec: čo všetko je schopný človek zniesť?

Zdrvujúca vina. Devastujúca úzkosť. Absolútne peklo. Toto dielo ponúka surovú a autentickú výpoveď o ľudskom utrpení všetkým, ktorí sa podujmú na jeho zhliadnutie.

Film, ktorý minulý rok na domácej scéne najviac ohúril, no samotné dielo sa diváka ohúriť nesnaží. Skôr ho láme svojim tichom, hĺbkou a surovou úprimnosťou. Príbeh nám tu ponúka výnimočne silnú výpoveď o tom, čo sa deje s človekom, keď sa mu život rozpadne v rukách a nemá pred ním kde ujsť.

Jednou z najsilnejších kvalít filmu je pre mňa rozhodnutie vyrozprávať ho z perspektívy otca. Nie ako pozorovateľa tragédie, ale ako jej nositeľa. Asi aj vďaka tomu mi snímok pripomenul film s rovnomenným názvom Otec (The Father), kde nám Anthony Hopkins sprostredkoval vnútorný svet muža trpiaceho Alzheimerovou chorobou. Aj tu nejde o objektívnu realitu, ale o subjektívny zážitok bolesti, chaosu a psychického rozkladu. V oboch filmoch nie je divák sledujúcim, ale priamym účastníkom utrpenia, ktoré Otec prežíva.

Milan Ondrík tu podáva výkon, ktorý sa dá bez preháňania označiť za herecké majstrovstvo. Existujú minimálne dve kľúčové pasáže filmu, v ktorých zo seba musí vydať absolútne všetko fyzicky aj emocionálne, a práve tieto momenty definujú film ako celok. Nie sú teatrálne, nie sú vystavané na dialógoch. Sú surové, vyčerpávajúce a bolestne autentické.

Mimoriadne silným prvkom filmu, ktorý som nad mieru ocenil, je motív behu, ktorý prestupuje celým dielom. Fyzicky skvelo zobrazuje vyčerpanie, tlak, izoláciu a osamelosť. Symbolicky zúfalú snahu utiecť pred skutočnosťou, pred ktorou sa utiecť nedá.

Ďalšou vrstvou, ktorú si na filme cením, je jej spracovanie partnerskej lásky. V centre príbehu stojí vzťah dvoch ľudí, ktorí aj napriek drvivej realite dokážu nachádzať zvyšky intimity, nehy a spolupatričnosti. Práve táto dynamika spoločného utrpenia prepleteného láskou je pre mňa jednou z najsrdcervúcejších vrstiev filmu.

Formálne film pracuje s dlhými, neprerušovanými zábermi, ktoré diváka nútia zostať, vydržať a dýchať spolu s postavami. Tento prístup, podobne ako v Adolescent, vytvára pocit neodvratnosti a emocionálnej tiaže. Príbeh aj postavy sú zdrvujúce a film vám nedáva priestor na únik. Podobne som sa cítil nie len pri Adolescentovi, ale aj Manchester by the sea.

Ak ste pripravení čeliť neznesiteľnej tiaži, akú dokáže priniesť len život, tento film vám ju neukáže, no nechá vás ju prežiť. A práve v tom spočíva jeho výnimočnosť a aj dôvod, prečo naň len tak ľahko nezabudnete.