Obchod na korze ktorý treba stále navštíviť

V dejinách československej kinematografie existuje len niekoľko diel, ktoré prekročili hranice svojho času a stali sa univerzálnym svedectvom o človeku a dobe. Obchodu na korze sa to podarilo a vďaka získaniu Oscara sa zapísal aj do pamäti svetovej kinematografie.

Režiséri Kadár a Klos vystavali tento snímok ako klaustrofobickú štúdiu viny. Kamera v čiernobielom kontraste sleduje postavy zblízka s dokumentárnou priezračnosťou, ktorá neumožňuje únik. Film je tak skvelo natočený, že v tichu, pohľadoch a neobratných gestách sa rodí väčšie napätie, než by som mohol očakávať od akčných scén v iných filmoch.

To, že tu výkon Jozefa Kronera patrí k vrcholom slovenského hereckého umenia nemusím príliš rozpitvávať. Jeho herectvo nepotrebuje pátos ani teatrálnosť. Vystačí si s pohľadmi, neistou gestikuláciou a hlasom, ktorý hrá stovkami farieb od hnevu až po strach. Kroner tu nehrá hrdinu ani zloducha – stvárňuje človeka, ktorého možno stretnúť na každej ulici. Brtko je postava zmietaná medzi ľudskosťou a strachom, medzi empatiou a poslušnosťou.

Táto kinematografická lahôdka je pre mňa morálne zrkadlo, ktoré sa neustále vracia v každej dobe, keď sa ľudia rozhodujú medzi pohodlím a pravdou. Kadár s Klosom dokázali vytvoriť dielo, ktoré neponúka jednoduché odpovede, ale kladie otázky, na ktoré si musí každý odpovedať sám a funguje aj po 60-tich rokoch.

V dobe, keď sa témy kolaborácie, pasivity a odvahy opäť dostávajú do spoločenských debát, pôsobí film ako varovanie, no aj ako výzva. Je to príbeh o tom, ako sa z obyčajného človeka môže stať účastník tragédie. Nie preto, že by chcel ublížiť, ale preto, že išiel s prúdom.

Obchod na korze zostane ešte asi veľmi dlho jedným z najdôležitejších filmov slovenskej a českej kinematografie, pretože svojou jednoduchosťou, tichou iróniou a hlbokým humanizmom preklenuje čas.

Do určitej miery mi pripadá toto umelecké dielo ako zaznamenané svedomie národa na filmovom páse. Vďaka tomu nám príbeh stále pripomína, že mlčanie nie je neutrálne. Že aj ten, kto „nič neurobil“, nesie svoj diel viny. A že v čase, keď sa dejiny opakujú v nových podobách, potrebujeme filmy, ktoré sa neboja pozerať pravde priamo do očí.