Bugonia - extrémne zrkadlo extrémnej dobe

Ako veľmi môže byť človek v rámci svojich názorov mimo a aký dopad to má na jeho život a ľudí okolo neho? Možno spolky prochozemcov či chemtrelsakov by sa nam k tomu vedeli vyjadriť.

Režisér Yorgos Lanthimos sa nám v tomto diele vracia k svojej povestne absurdnej a zároveň mimoriadne inteligentnej satire. Po veľkolepých projektoch ako Poor Things či Kinds of Kindness tu opúšťa výpravnosť a vracia sa k surovému minimalizmu. Výsledkom je príbeh, ktorý nás nechá rozmýšľať o súčasnom stave sveta, popri tom ako sa smejeme cez slzy.

Réžia je chirurgická, bez kompromisov a zbytočného vysvetľovania. Absurdné situácie pôsobia groteskne, no zároveň mrazia, keďže aj takto vyzerá realita mnohých ľudí. Vďaka tomu smiech prichádza, ale vždy so zvláštnym nepríjemným pocitom, že to, čo práve vidíš, nie je až tak vzdialené svetu v ktorom žijeme.

Herecké výkony Jesseho Plemonsa a Emmy Stone predstavujú jadro emocionálneho napätia celého príbehu. Plemons hrá človeka, ktorý navonok pôsobí pevne a rozhodne, no vnútorne sa pomaly rozpadá. Jeho mimoriadne civilný prejav, nenápadné mikrogestá a takmer nečitateľná mimika vytvárajú postavu, ktorá je zároveň presvedčivá, no aj znepokojivo „vyosená“.

Emma Stone je jeho presným opakom. Jej energia je nervózna, impulzívna, takmer elektrická. V jednej sekunde dokáže byť vľúdna a chápavá, v druhej cynická a v tretej absolútne nepredvídateľná. Spolu vytvárajú duo, ktoré sa navzájom neustále destabilizuje, čo je dynamika, ktorú tento +príbeh presne potrebuje.

Minimalistické priestory, presné kompozície, zvláštne ticho. Toto všetko vytvára napätie, ktoré sa drží ako statická elektrina, pričom nechce a nechce odísť. Film pôsobí takmer laboratórne sterilne, čo len zdôrazňuje psychologickú izoláciu postáv.

Príbeh nastavuje zrkadlo dobe, v ktorej dezinformácie cestujú rýchlejšie ako fakty a zraniteľný človek je v ich záplave nekontrolovateľne dezorientovaný. Lanthimos zároveň pripomína, že manipulácia funguje najlepšie na ľudí, ktorí sú unavení, vystrašení alebo túžia po jednoduchom riešení zložitých problémov.

Podtrženo a sečteno, Bugonia nie je oddychový film, ale nepríjemne presný zásah, ktorý si žiada pozorného diváka schopného zniesť nepohodlie, zamyslieť sa nad vlastnou zraniteľnosťou a priznať si, že v absurdnosti tohto príbehu môže byť viac reality, než sme si možno ochotní pripustiť.