Aftersun: Keď vás koniec filmu zasiahne plnou silou

Sú filmy, ktoré vás počas pozerania zabavia. Sú aj také, pri ktorých sledovaní úpenlivo premýšľate. No a potom sú tu pocitovky, ktoré skôr precítite, než sledujete a ktorých obsah vo vás doznieva a dozrieva, až kým ho neprecítite skrz-naskrz. Aftersun je ten posledný prípad.

Vo filme sa vydávame na dovolenku do tureckého rezortu s otcom a jeho dcérou, ktorí si tu užívajú svoje spoločné chvíle v pre mňa dosť nudnom nastavení. Dej sa tu skoro nehýbe, preto je dobré vedieť, čo od tohto filmu očakávať a čo nie. Sám som si ho pozrel na odporúčanie nikoho iného ako Christophera Nolana, keďže sa vyjadril, že za rok 2023 boli jeho obľúbené filmy Past Lives a Aftersun. Vôbec som nevedel do čoho sa púšťam a Christopher ma zasa raz prekvapil.

Tento na prvý pohlaď totálne obyčajný príbeh ma po jeho dopozeraní odvaril takým spôsobom, že mi pár dní trvalo, kým som sa dostal späť do svojho bežného fungovania. Keď sa to tak zoberie, je zvláštne, že naň píšem príspevok, keďže počas sledovania som ním nebol nijako extra zaujatý. Problém bol v tom, že som sa pozeral, ale nevidel. Film je pre mňa výnimočný tým, že v podstate všetky emócie, zamyslenia a dojmy sa dostavili, až po jeho dopozeraní. Pod povrchom nudnej dovolenky sa odohráva niečo, čo tak ako vo filme, ani v skutočnom živote nie je na prvý pohlaď viditeľné.

Ak by som mal definovať emóciu z filmu jedným slovom, asi by to bol smútok. Smútok, ktorý ma počas finálnej scény plne objal. Celý “dej“ smeruje práve k nej, vďaka čomu je výnimočne intenzívna a silná. Tá je dôkazom, že aj jedna scéna môže z filmu urobiť dielo, ktoré udiera zdrvujúcou silou.

Aj keď som mal popri pozeraní tohto filmu zmiešané pocity, práve vďaka jeho emočnému dopadu po dopozeraní som ho zaradil do tejto svojej zbierky výnimočných príbehov. Nečudujem sa, že režisérka film poňala ako osobnú výpoveď, pretože len z autentickej emócie môže vzniknúť takto osobné a silné umelecké dielo.